S Mirom (44) z Lučenca sa osud nemaznal: On ho ale zobral do svojich rúk a urobil niečo výnimočné
V devätnástich invalidný dôchodca, roky dialýzy, transplantácie obličiek. Na svoj osud ale nezanevrel, práve naopak, chytil ho pevne do svojich rúk a urobil niečo výnimočné. Miro z Lučenca sa prednedávnom vrátil z Argentíny a nebol tam na dovolenke.
Miro Tichý z Lučenca od malička miloval šport. Ako on sám tvrdí, je príkladom hesla „športom k trvalej invalidite“. „Keď som mal štrnásť, utrpel som pri futbale, ktorý som aktívne hrával, úraz,“ začal svoje rozprávanie skromný muž. Od vtedy to mal zrátané. Odniesli si to obličky. Došlo to až k tak závažným problémom, že keď mal ako 19 ročný začať pracovať a žiť naplno svoj život, skončil na invalidnom dôchodku.
Dialýza, transplantácie
„Keď som mal 21, začal som chodiť na dialýzu. Trvalo to dva a pol roka, kým prišla prvá transplantácia. Tá, ale vydržala len štyri roky a nasledovalo 9 rokov dialýzy 3 krát do týždňa,“ spomína na ťažké obdobie svojho života Miro.
Napriek tomu sa nevzdával, nestotožnil sa s tým, že je invalid a šport nevytlačil zo svojho života. „Futbal mi zakázali, tak som začal hrať stolný tenis,“ hovorí. V roku 2007 sa dočkal ďalšej transplantácie. Tá by vraj mala podľa lekárov vydržať dlhšie, ako prvá. Nejaký čas sa venoval ako tréner stolného tenisu deťom, avšak čím ďalej, tým viac sa zaoberal myšlienkou trénovať aktívnejšie a profesionálnejšie. „Trénujem 5 krát do týždňa. Na tréningy cestujem aj do Bratislavy,“ povedal.
Jeho aktivita sa oplatila. V roku 2011 sa prvý krát dostal na Svetové hry transplantovaných pacientov. „Je to niečo ako paraolympiáda,“ tvrdí športovec z Lučenca. Od vtedy má na svojom konte niekoľko cenných kovov z týchto prestížnych svetových podujatí.
Cenné kovy na Svetových hrách
„V Göteborgu som získal striebro. Zo Záhrebu som si doniesol bronz, aj striebro a z Krakova bronz,“ menuje svoje úspechy na Majstrovstvách sveta.
Posledný úspech sa dostavil len pre nedávnom. V Argentínskom meste Mar del Plata sa v dňoch 23. augusta až 30. augusta konali 20. svetové hry transplantovaných pacientov. Členom slovenskej výpravy bol aj Lučenčan Miro Tichý. Hneď v druhý deň sa nášmu stolnému tenistovi podarilo stáť na stupni víťazov.
„Organizácia trochu zlyhávala, ale Argentína je krásna. Musím sa posťažovať na jedlo, veľmi mi nechutilo. Museli pre nás variť ako pre obličkových pacientov a teda vôbec nepoužívali soľ. Na stravu sa sťažovali asi všetci účastníci,“ posťažoval sa Miro. Bronzová medaila, mu však zdvihla náladu.
Okrem bojov s chorobou a tých na svetových šampionátoch, musí zvádzať aj boj o financie. Nielen samotný šport, ale najmä účasť na svetových hrách sa nezaobíde bez podpory. Tú sa pokúša získať, kde sa dá, no so sponzormi je to ťažké. „Keď som išiel do Záhrebu, pokúšal som sa získať podporu aj od Mesta. Pán prednosta mi v rozopnutej košeli oznámil, že nemajú záujem podporovať takýchto športovcov,“ neskrýva sklamanie úspešný športovec. Od vtedy to už v Lučenci ani neskúšal. Napriek tomu dúfa, že vo svojom obľúbenom športe na neho ďalšie úspechy ešte čakajú.
