Pred 171 rokmi Lučenec vyhorel, popolom ľahlo 344 domov
Túto historickú udalosť priblížila vo svojej knihe Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy spisovateľka Mária Adamová.
Dokopy 344 domov zhorelo v Lučenci počas obrovského požiaru 9. augusta 1849, keď mesto podpálili ruské vojská ako pomstu za vraždu niekoľkých svojich vojakov a dôstojníkov.
Chorí vojaci
Túto historickú udalosť priblížila vo svojej knihe Lučenec v plameňoch strachu a hrôzy spisovateľka Mária Adamová a v zborníku z druhého ročníka Stretnutia priateľov regionálnej histórie Jozef Puntigán.
Podľa jeho slov bola tragédia súčasťou diania v revolučných rokoch 1848 – 1849, keď viedenská vláda požiadala o pomoc ruského cára, ktorý do Uhorska poslal svoje vojská.
Dňa 1. augusta 1849 skupinu chorých ruských vojakov, ktorí v tom čase odpočívali na trhovisku v Lučenci, prepadol oddiel takzvaných maďarských geríl.
„Chorí ruskí vojaci útok nečakali. Pri prestrelke boli zastrelení traja vojaci a traja dôstojníci, ďalší siedmi boli zajatí,“ priblížil Puntigán.
Pomsta generála
Ich smrť sa rozhodol pomstiť ruský generál Grabbe, ktorý so svojimi oddielmi pritiahol k Lučencu od maďarského Putnoku. Podľa Puntigána najprv mestu 7. augusta určil akési „výkupné“ vo forme potravín, pálenky, dreva a krmiva pre kone.
„Obyvatelia z väčšej časti požadované veci odovzdali. Ešte v ten deň však začali ruské vojská v okrajových uliciach mesta rabovať,“ konštatoval Puntigán s tým, že napokon ho o dva dni aj podpálili.
Ako pokračovala Adamová, pri štúdiu historických prameňov sa snažila zistiť, ako vlastne Grabbe uvažoval a čo bolo dôvodom jeho konania. Nakoniec sa jej podarilo dostať k denníku, ktorý si v tom čase viedol.
Najtragickejšia udalosť mesta
„Nechcem ho ospravedlňovať, ale sám mal problémy, lebo nezvládal svoju veľkú armádu. Mal neschopných dôstojníkov a vojaci predtým navyše pochodovali pešo až od poľských hraníc, pričom mali nedostatok potravín. Okrem toho Grabbeho nahnevalo, že ‚okrivel‘ jeho obľúbený kôň,“ vysvetlila spisovateľka možné pohnútky ruského generála.
Celkovo ide podľa nej o jednu z najtragickejších udalostí v dejinách mesta, ktorej sa však posledných viac ako 120 rokov venovalo málo pozornosti.
Za paradox považuje, že k nej došlo tesne pred koncom pôsobenia ruských vojsk na území vtedajšieho Uhorska, keďže už koncom augusta sa vrátili domov.
Ilustračné foto