Záverečný diel denníka letušky: Rady a tipy, ako získať atraktívne miesto

Aké sú teda podmienky prijatia do leteckej spoločnosti? V aerolinkách, v ktorých pracujem ja, musíte mať minimálne 21 rokov ( maximálny vek, s ktorým vás prijmú je 35). Dôležité je tiež príjemné vystupovanie i vzhľad (niektorí sa ma pýtali na BMI, to má byť v norme, žiadne tetovania na miestach, ktoré sú v uniforme odkryté – teda ruky, nohy, krk, nedajbože tvár ). Je vyžadovaná plynulá angličtina a rukou musíte dotiahnuť do výšky 212 cm.

Čo sa deje na výberovom konaní?

Keď všetko spĺňate, čaká vás výberové konanie. Tam som absolvovala asi hodinový úvod a po ňom nás recruiterka vyzvala, aby sme jej odovzdali životopisy s fotografiami tváre a celej postavy. Tu radím byť priebojným. U nás sa napríklad nikto so svojím životopisom nezdvíhal. Ja nemám rada, keď niekto poslucháčov k niečomu vyzve a všetci sú ticho, alebo nevezme nikto iniciatívu. Takže po piatich sekundách, ako sa nikto nezdvíhal, som sa z celkom poslednej rady zdvihla ja, prišla k stolu a dala slečne svoj životopis. Prvý dojem robí svoje, to vám poviem. Myslím, že od tohto momentu som u nej víťazila.

Dostala som na zvyšok dňa číslo 1, takže som vo všetkých aktivitách bola ako prvá a mohla som pre ostatných nastavovať latku. Niektorí mali životopis zviazaný napríklad len kancelárskou spinkou či v euroobale. Ja som si s tým dala 10-minútovú námahu a zašla som po ceste do copy shopu, dala si tam vytlačiť svoje štyri fotky na prvú stranu. Môj CV bol tiež štruktúrovaný s vyznačenými hlavnými vecami, ale ku všetkému som tam mala poznámky o tom, čomu ma daná skúsenosť naučila. Mal tak dohromady asi tri strany. To celé som dala zviazať s lesklou obálkou. Myslím, že pripravenosť na recruiterku tiež urobila dojem a odporúčam vám ju všetkými desiatimi.

Potom prišli na rad jednotlivé kolá výberu. V tom prvom som mala predstaviť môjmu susedovi obľúbený film, alebo knihu. V druhom došlo na angličtinu. Súčasťou bola aj dvojstranová esej o troch našich dobrých vlastnostiach a troch, ktoré by ste chceli vylepšiť. Odporúčam obrátiť aj to, čo chcete vylepšiť na niečo pozitívne. Po teste z angličtiny vyletelo najviac ľudí. Jednoznačne odporúčam snažiť sa pozerať filmy bez titulkov a čítať knihy práve v tomto jazyku. To vám veľa dá. Tretím kolom bola skupinová aktivita a prišlo na rad záverečné interview.

Pozor na nepravdivé odpovede

Na tom zavážil aj psychologický test, ktorý každý musel absolvovať. A nebol hocijaký – mal až 170 otázok. Niektoré sa náhodne opakovali, alebo sa vyskytli podobné, takže radím odpovedať skutočne pravdivo, nech sa nezamotáte. Na interview sme sa rozprávali o mojich skúsenostiach podľa životopisu a mala som si spomenúť na rôzne situácie v predchádzajúcich zamestnaniach či počas štúdia a popísať, ako som sa v nich zachovala.

Po tom celom sme dostali ešte zoznam vecí, ktoré bolo treba odoslať: kópia pasu, pasové fotografie (vytlačené, takže posielate poštou), preložené diplomy, preložené odporúčania od vašich predchádzajúcich zamestnávateľov, profesionálne odfotené fotografie… Akonáhle som odoslala posledný dokument, asi po dvoch dňoch mi volali, že som prácu dostala. A tak som stála pred životným rozhodnutím.

Prácu som napokon prijala a neľutujem! Nehovorím samozrejme za všetkých. Väčšine ľudí tento džob nevyhovuje – rozhádzaný biorytmus, zle sa udržiavajú vzťahy, mnohí tu nemajú skutočných kamarátov, či im priveľmi chýba rodina. Ja som ale mala šťastie. Stretla som dve úžasné dievčatá hneď na začiatku. Jednu už v lietadle cestom do Dubaja, L. pamätáš sa?

Síce mi chýba rodina, ale vzhľadom na to, že už od 18-tich bývam od nich ďaleko, nie je to veľký rozdiel. Vídavame sa pomerne často. Keď človek chce, každý mesiac si môže zariadiť 4–5 dní voľna za sebou a cestovať kam chce. Plus rodina má 90% zľavu na lety, takže chodieva aj za mnou.

Častá otázka: koľko zarábaš?

A je tu samozrejme ďalšia častá otázka – koľko zarábam. Po postupe vo firme už robím letušku v biznis triede, nováčikovia však začínajú v tej ekonomickej. Tam letušky zarábajú z celej letky najmenej. Výplata pozostáva zo základnej mzdy a ďalších peňazí podľa odlietaných hodín. Ja som už so sumou v ekonomickej triede bola spokojná (na nete sa určite dopátrate k presným čiastkam). Podotýkam, že v Dubaji, kde pôsobím, neplatíme dane, ani sociálne poistenie, ubytovanie je zdarma, doprava z práce a do práce tiež. V destináciách navyše dostávame diéty na jedlo a v práci tiež jem zadarmo. Celá výplata je teda moja na útratu podľa ľubovôle.

Často sa ma tiež ľudia pýtajú, či som si na exotický Dubaj zvykla. Ale áno. To mesto mám fakt rada a keď tam dlhšie nie som, už mi chýba. Spomedzi všetkých miest, ktoré som navštívila si viem život najlepšie predstaviť práve v Dubaji. Všetko je moderné, nie sú tam veľmi zápchy, mesto je priestranné. Plus celoročné teplo (okej v lete je to na nevydržanie, ale zima u nás je teda horšia). Vyhovuje mi multikultúrna spoločnosť a neprekáža mi žiadne náboženstvo/ná­rodnosť. Myslím, že to ľudí nedefinuje. Už si ani neviem predstaviť život napríklad na Slovensku, kde sú všetci Slováci a neexistuje žiadna rozmanitosť. V emirátoch sa je stále čo učiť.

Na záver chcem poďakovať všetkým mojím verným čitateľom a koho z mojich ciest po svete zaujíma viac, tu nájdete moje cestopisy z destinácií, ktoré som navštívila spolu s fotoreportážami.

Text a foto: Pedra Drake