Známy spisovateľ a scenárista Peter W. Balko (26): Bratislava je len taký väčší Lučenec

O Petrovi Balkovi sme už písali v súvislosti s krstom jeho knihy. Prvotinu „Vtedy v Lošonci“ pokrstí už túto sobotu v galérii Priestor v Lučenci.

Čo Vás spája s Lučencom?

V Lučenci som sa narodil. Rovnako ako moja mama, starí rodičia i prastarí rodičia. Po gymnáziu som odišiel do Bratislavy, kde som vyštudoval filmovú scenáristiku na VŠMU. V Prešporku žijem dodnes, ale do Lučenca sa pravidelne vraciam, mám tam rodinu i priateľov. Páči sa mi žiť na trase Bratislava-Lučenec.

Ako ste sa dostali k písaniu?

Viac-menej náhodne. Na základnej škole mi dosť pomohla pani učiteľka Móricová, ktorej sa páčili moje slohy. Na strednej to bola hlavne pani učiteľka Vierka Rapcová, s ktorou sme dodnes blízki priatelia. Dávala mi čítať Dostojevského i Sartrea. Vtedy sa vo mne čosi zlomilo. Ale za najdôležitejšiu pokladám skutočnosť, že ma v písaní vždy podporovali moji rodičia, aj keď nie sú z umeleckého prostredia, mamina je farmaceutka a otec inžinier. Pre začínajúceho autora je mimoriadne dôležité – vedomosť, že vo vás niekto verí.

Ste kreatívny človek, ale úprimne, z umenia sa na Slovensku vyžiť nedá, zvolili ste teda aj cestu komercie, alebo sa Vám darí raziť cesta číreho umenia?

Myslím si, že je to všetko o prioritách. Keď si poviem, že chcem písať filmy, tak urobím všetko pre to, aby sa to stalo skutočnosťou. Niekto píše telenovely, niekto reklamy a niekto novinové články. Rešpektujem to, je to osobné rozhodnutie každého autora. Ja som sa rozhodol ostať na voľnej nohe a živiť sa primárne ako filmový scenárista. Samozrejme, je to aj o šťastí byť v správnom čase na správnom mieste a poznať správnych ľudí. Ja som mal šťastie v oboch prípadoch, za čo som nesmierne vďačný. Momentálne pracujem na troch celovečerných hraných projektoch, podieľam sa na diskusnej relácii Večera s Havranom, pred polrokom som spolupracoval na televíznej minisérii pre RTVS Moje povstanie aj na pripravovanom animovanom seriáli, píšem články, robím dramaturga, organizujem literárny festival. Zatiaľ som neurobil nič, za čo by som sa musel hanbiť.

Aká bola Vaša práca na filme Kandidát?

Keď ma Maroš Hečko a Michal Havran oslovili, aby som s nimi napísal Kandidáta, bol som štvrták na vysokej. Vtedy ešte nikto z nás netušil, že z toho vznikne jeden z najúspešnejších filmov v dejinách slovenskej kinematografie. Ale stalo sa. Videlo ho takmer sto tisíc divákov, získal festivalové ocenenia, niektoré scény doslova zľudoveli. Dalo by sa napísať, že spolupráca na Kandidátovi mi otvorila dvere k novým projektom, preto svoj profesijný život delím na obdobia „pred“ a „po“ filme Kandidát.

V čom je iné písať knihu a robiť film?

Rozdiel medzi scenárom a beletriou je obrovský. V prvom rade, do beletrie vám zasahuje maximálne redaktor a vydavateľ, do scenára režisér, dramaturg, kameraman, producent i herci. Beletria je lukostreľba, scenár je americký futbal. Zároveň, scenár je mimoriadne konkrétny literárny útvar. Keď má postava menom Ludvik prejsť z kuchyne do spálne, tak napíšete: „Ludvik prejde z kuchyne do spálne“. Ale v prípade beletrie môžete napísať čokoľvek, napríklad: „Ludvik prešiel z kuchyne do spálne, ale to ešte netušil, že o trinásť minúť a trinásť sekúnd umrie.“. A na záver, síce uznávam scenár ako samostatné literárne dielo, skutočným dielom sa stáva až vtedy, keď naplní svoje poslanie – keď sa sfilmuje a začne žiť svojím životom v prítmí kinosál.

V čom je rozdielny život v Lučenci a v Bratislave?

Bratislava je síce hlučnejšia, rýchlejšia a väčšia, ale v podstate je to iba taký väčší Lučenec. Pre človeka s mojou profesiou je to, aspoň v rámci Slovenska, ideálny priestor pre prácu, keďže novohradská kinematografia na tom nie je bohvieako  Zároveň, Bratislava ako hlavné mesto má, pochopiteľne, veľmi silné kultúrne podhubie a z kvantity sa dá vygenerovať aj kvalita, čo sa týka divadiel, kín, podnikov, kultúrnych akcií i samotných služieb.

Čo hovoríte na kultúru vo svojom rodnom meste?

Keď s priateľmi organizujeme v Lučenci nejakú kultúrnu akciu, zväčša máme skvelú divácku návštevnosť. Na poslednej Medzihmle sme mali vyše 120 platiacich divákov (čo som nezažil na čítačkách Bratislave, Prahe alebo Budapešti!) a spisovateľ Michal Hvorecký, jeden z čítajúcich autorov, označil našu akciu za jedno z najlepších kultúrnych podujatí na Slovensku v oblasti literatúry. Máme množstvo schopných a talentovaných ľudí, ktorí sa vracajú domov a robia krásne veci – Dávid Koronczi, Martina Szabóová, Ivan Siláči, Peter Kollár, Juraj Gábor, Lukáš Pelč a mnoho ďalších, nehovoriac o ikonách ako Arpád Szabó, Dušan Krnáč či nebohí Milan Hanko a Július Szabó, či o kultových priestoroch ako kníhkupectvo Phoenix, Slimák či zaniknutý Klubus, kde žúrovali Osamelí bežci i Egon Bondy. Je zjavné, že ľudia v miestach ako Lučenec túžia po kultúre, po autentických umeleckých prejavoch a sú mimoriadne vďační. Ľudia musia pochopiť, že kultúra nie je o tom, že sa pekne oblečiem do divadla, ale o vnútornom nastavení. Umenie musí byť súčasťou ľudských životov, nie prepychom pre pár zbohatlíkov. Inak umenie zanikne.

Nová kniha má názov „Vtedy v Lošonci“, prečo tento názov?

Pôvodný názov bol „Via Lošonc“, tak sa totiž volala moja báseň, ktorá bola akýmsi vyznaním lásky môjmu rodnému mestu. Nakoniec sme to s redaktorom Matúšom Mikšíkom zmenili na „Vtedy v Lošonci“, prišlo nám to zrozumiteľnejšie – znie to ako slovenský western zo slovensko-maďarského pohraničia. Ale „Via Lošonc“ ostal ako podtitul, mám k tomu divnému slovnému spojeniu osobitý vzťah.

Čo bolo inšpiráciou pre vznik tohto románu?

Na začiatku bola poviedka Labutia balada, ktorá získala hlavnú cenu v prestížnej literárnej súťaži Poviedka 2012, ktorú každoročne organizuje vydavateľstvo KK Bagala. Od tej doby sme s vydavateľom Kolomanom Kertészom Bagalom, ktorý vydal autorov ako Mitana, Štrpka či Balla, začali riešiť moju debutovú prozaickú knihu (keďže v roku 2012 sme s Marošom Hečkom a Luciou Potůčkovou vydali zbierku poézie Metrofóbia). Atmosféra a témy Labutej balady – detstvo, láska, dospievanie, zázraky i krutosti – sa mi nakoniec tak zakliesnili kdesi v podvedomí, že som okolo nej vystaval ďalšie kapitoly, dej som zasadil do môjho rodného mesta a vznikol román Vtedy v Lošonci. Myslím si, že každé mesto má svoj príbeh a ja som chcel debutovať práve textom, ktorý by zachytil a zhmotnil príbeh Lučenca.

Objavia sa v ňom aj reálne postavy z nášho mesta?

Objavia sa v ňom reálne postavy z môjho života, či ide o rodinu, priateľov alebo lokálne postavičky z lučeneckej mytológie. Ale nejde primárne o autobiografický román, je v ňom totiž množstvo klamstiev a výmyslov, moje spomienky na detstvo zmiešané so spomienkami mojich rodičov, starých rodičov či historiek, ktoré som kdesi čítal alebo začul v zafajčenej krčme. Síce všetko, čo je v knihe napísané, sa tvári ako pravda. Povedzme, že osoby a miesta v knihe sú dielom fikcie a ich spojitosť s realitou je čisto náhodná.

Čo je Vašou najkrajšou spomienkou na Lučenec?

Keď som bol malý, nechcel som chodiť do škôlky. Nemal som rád iné deti, boli príliš hlučné a znervózňovali ma. Preto som bol doma so starými rodičmi, ktorí boli na dôchodku. Každé dopoludnie ma starký zobral do parku, kde som sa vyštveral na nejaký strom a v jeho korune som si zriadil fiktívnu kuchynku. Tváril som sa, že varím a potom som tie neviditeľné jedlá aj konzumoval (mimochodom, verím, že na tejto zvláštnej záľube by si zgustol nejeden psychológ). Starký zatiaľ sedel na lavičke, fajčil cigarety a čítal si noviny. Takto som vydržal na strome aj niekoľko hodín. Potom sme sa vrátili domov a starká nás už čakala s obedom, ktorý rozvoniaval po širokom okolí. Najradšej som mal kapustové rezance s cukrom. Tak to mám rád, tak si to chcem pamätať. Koniec koncov, tieto spomienky sa dostali aj do samotnej knihy.